Náš čtenář Ladislav Šimurka nám poslal report z bratislavského koncertu Billyho Idola. Děkujeme!
Meno známeho „punkrockera“ BILLY IDOL hovorí niečo skôr narodeným. Väčšina mladších obyvateľov našich končín (česť výnimkám) odchovaných na umelých hviezdičkách pochádzajúcich z televíznych súťaží, alebo chrlených vypočítavými producentmi takého umelca nepozná. Poznávacie znamenie: blond vlasy na ježka, zaťatá päsť a grimasa na tvári. Také niečo som si nemohol nechať ujsť.
Hodinu pred koncertom to však v okolí haly na žiadny koncert nevyzeralo. Vo vnútri to však bolo ešte hrozivejšie. Okrem zopár najskalnejších (rakúsky fanclub), opretých o zábranu pod pódiom, nikde nikoho. Pol hodinu pred oficiálnym začiatkom, stanoveným na 19:30 bolo obsadených niekoľko málo sedadiel a horko–ťažko polovica plochy na státie. Ešteže BILLY (bez predkapely) začal so 40 – minútovým meškaním.
Strohé pódium bez akýchkoľvek - v tomto prípade zbytočností typu nákladná scéna, zadné plachty atď. Jednoducho BILLY IDOL si počas celého koncertu vystačil s výbornou kapelou, svojim spevom a typickou javiskovou extravagantnou (niekedy až narcistickou) prezentáciou seba samého. Toto všetko podčiarklo výborné nasvietenie scény.
Úvodná pieseň bola novinka „Postcard From The Past“ z pripravovaného nového albumu „Kings & Queens Of The Underground“. Po nej sa už začal z pódia hrnúť jeden hit za druhým. Či už z BILLYho sólovej kariéry, alebo z materskej skupiny GENERATION X. Spomeniem napríklad „Cradle Of Love“, „Dancing With Myself“, alebo sexuálne–romanticky ladenú „Flesh For Fantasy“. Prítomné dámy BILLY potešil striedavým odhaľovaním a zahaľovaním hornej časti tela, zberačov upomienkových predmetov rozhadzovaním podpísaných bubeníckych paličiek, setlistov a papierových tanierikov a všetkých ostatných postupným pridávaním ďalších a ďalších hitov. Po druhej piesni sa výrazne zlepšil zvuk, ale aj BILLYho dovtedy chladnejšie vystupovanie. Nasledovali staršie skladby od „Ready Steady Go“, „Sweet Sixteen“ po cover od THE DOORS – „L.A. Woman“. Po nej prišiel, aspoň pre mňa, zlatý klinec večera. Sólo BILLYho dlhoročného súputníka, jedného z najlepších rockových gitaristov STEVEho STEVENSa (VINCE NEIL, MICHAEL JACKSON, SEBASTIAN BACH). STEVE postupne zahral akoby na balalajke, prešiel do flamenca a nezabudol – len tak, mimochodom - zabrúsiť do „zeppelinovskej“ klasiky „Starway To Heaven“. Po sóle nasledovali ešte tri kúsky, a povedané aktuálnou futbalovou terminológiou, „základný hrací čas“ ukončil „Rebel Yell“. Ako prídavky v „nastavenom čase“ zazneli „White Wedding“, ktorá bola po prvý refrén v akustickej verzii, no po refréne nabrala neskutočné IDOLovské obrátky. „Záverečným hvizdom“ bola ďalšia cover verzia, tentokrát „Mony Mony“ od TOMMYho JAMESa & THE SHONDELLS.
Čo dodať na záver? Potvrdilo sa staré známe, že veľkí umelci to s publikom vedia a keď sa im dostáva spontánna spätná väzba, dokážu ísť na 110%. Musím taktiež spomenúť členov úžasnej sprievodnej skupiny. Okrem najznámejšieho STEVEho STEVENSa to boli títo majstri: druhá gitara BILLY MORRISON (THE CULT), basgitara STEPHEN McGRATH, klávesy PAUL TRUDEAU a bicie ERIK ELDENIUS. Ak sa niekde na okolí BILLY v budúcnosti ukáže, určite ho nepremeškajte.
text a foto: Ladislav Šimurka
